Staré a nové rany

 Neviem čo každý odomna očakáva, asi iba to že sa zmením a budem chcieť iných. Prečo nevedia pochopiť že ja sa zmeniť nechcem. 

Prečo nevedia pochopiť že na niektorých ľuďoch mi záleží viacej ako na svojom živote. Sú ľudia ktorých budem milovať a sú ľudia ktorých budem nenávidieť. 

Či chcem alebo nie ľudia očakávajú buď zmenu alebo to isté. Bojím sa zmeniť bojím sa byť rovnaká už som stratená v slepých uličkách z ktorých nejde cesta von.

Nech sa snažím ako chcem vždy skončím v slepej uličke. Hádam sa to raz už napraví.

Spln mesiaca2

 Ležím v posteli pozerám sa cez okno na spln a spomínam ako sme pri sebe ležali a maznali sa. Rozmýšľam ako nám bolo spolu dobre a nemali žiadne problémy. 

Prečo sa to muselo skončiť tak rýchlo pri splne najviac na teba myslím. Vždy keď mraky zakriju mesiac smútok ma pohltí lebo ta žiara mesiaca mi pripomína iskru v tvojich očiach. 

Spomínam aj na to ako som všetko zničila a prosím mesiac aby mi ťa priviedol naspäť. Mám nádej ktorú nedám zhasnúť nikomu.

Spln mesiaca

 Sedeli sme spolu pri jazere ktoré osvetloval spln mesiaca. Bolo to nádherné.

Pozerali sme sa sebe do očí a dali si pusu. Cítili sme našu vzájomnú lásku ktorú asi cítime do teraz. 

Osud nám zatiaľ ešte neprial byť spolu poznali sme sa moc skoro a moc skoro sa do seba zamilovali. 

Vždy keď je spln mesiaca ťahá ma to na naše miesto kde sme sedávali a pozerali sa na jazero. Dúfam že už čoskoro budeme zas spolu láska moja a mesiac nám ktomu dopomôže.

Uzavretie

 Pozerám sa do stropu a premýšľam čo ďalej spravím. Pozerám sa len tak bez šťastného výrazu. 

Dívam sa a rozmýšľam prečo som tu ostala. Spomeniem si na ľudí ktorým sa verila. 

Z oka sa zrazu spustí slza. Zotriem ju a pozriem sa na ňu. 

Toľko bolesti v jednej slze za ludi ktorý si ju ani nezaslúžia. Uzavrela som sa do seba len kôli tomu. 

Čo teraz robiť mám? Šťastná byť už neviem iba falošný úsmev viem. Bojím sa milovať kôli sklamaniam😔

Výčitky

 Na balkóne sedím na hviezdy sa pozerám. Myslím na teba deň čo noc a zabudnúť neviem.

 Vyčítam si všetko čo sa len dá. Už neviem čo ďalej. Premýšľam že o pomoc niekoho poprosím ale nemám koho.

 Bojím sa pozrieť len do zrkadla má svoju zničenú dušu ktorú v sebe skrývam. Čo ďalej robiť ma. Kto mi poradí. 

Nemá mi nik poradiť. Jedine temnotou sama ísť a hľadať svetlo na konci tunela. Tam hádam nájdem už odpovede nezodpovedané.

Bolesť

 Sedím na balkóne pozerám sa na hviezdy a rozmýšľam kde tá chýba začala, chyba ktorú neviem napraviť.

Rozmýšľam jak všetko napraviť a neznicit všetko ešte viac s bolesťou na srdci.

Rozmýšľam jak sa vám ospravedlním a jak všetko dám dokopy lenže viem že moje ospravedlnenie nebude stačiť.

Hlúpe sorry alebo prepáč stačiť nebude to viem na 100%, viem že zlomené srdce to nespravy.

Každú noc mi slzy tečú po tvári, bolesť skrývam za úsmev ktorý každý z vás vidí.

Vaše odkazy pre mna

 Všetko čo nepatrí k článkom, sem!

Úvod

Príspevky (Články)

Ahojte vytajte na mojom hlavnom bloggu kde budem písať zo svojho života niake poviedky alebo pridávať niake príspevky z wattpad

Dôvera

 Mala som skupinu kamarátov s ktorými som sa bavila. Boli sme tam 4. Ja dve kamarátky a jeden kamarát ktorého som brala ako brata. Postupom času sa ale kamarát začal správať zvláštne nikto z nás to nechápal čo sa snim deje alebo s jeho frajerkou. Až pokiaľ si ma nezavolali von bývalý kamaráti. Povedali mi všetko čo im ten kamarát posielal ako im vravel naše plány kde budeme a také podobné veci. Keď som to povedala kamarátke neverila vlastným ušiam a keď som jej ukázala správy aj keď jej to potvrdil jeden chalan čo ju chcel mali sme dosť. Keď sme im povedali že vieme pravdu snažili sa to zahrať že oni nič. S kamarátkou sme sa dohodli že to zatiaľ necháme tak a že budeme sledovať ako sa správajú. A mali sme pravdu ani po mesiaci sa to nezlepšilo. Prestali sme sa snimi baviť na týždeň. Po týždni nás prosila kamarátka nech dáme skupinu naspäť že to už neurobia. Aj keď je skupina naspäť ani ja ani kamarátka im neveríme a rozmýšľame nás plánmi len mi dve a ich o tom už neinformujeme.

Strašidelný Tábor

 Ako 11 ročná som bola na tábore kde sme sa starali o kone. Hneď ako sme sa ubytovali tak sme mali kľud a trochu sme sa mohli porozhliadnuť po mieste. Spoznali sme kone ktoré tam boli vedúcich a miesto kde sa tábor nachádzal. Večer sme si stavali hrady z piesku a hrali sa v menšej arene kde bol piesok. Keď bol čas večierky hračky sme uložili na miesto a išli sme si ľahnúť do našich chatiek. V noci nás zobudil hluk z vonku. Pozreli sme sa z okien a videli sme že hračky sú rozhádzané mysleli sme si že sa niekto o ne potkol a nechal to tak. Ľahli sme si naspäť do postelí a ďalej spali az do rána. Ráno sme sa dozvedeli že nikto nebol hore a nikto sa tam okolo hračiek nemotal. Pozreli sme sa na seba ale moc sme to neriešili. Deň prebehol v pohode až na druhú noc. V noci sme sa zobudili na to že nám niekto škrabe na dvere mysleli sme si že je to jedna z mačiek ale ráno sme sa zmýlili. Na dverách sme našli obrovské škrabance a kúsok srsti ktoré nemohli byť mačacie ani psie. Blbé boli to že medveď sa tam dostať nemohol keďže sme tu mali psy. Niak sme to ani teraz neriešili než neprišla 3 noc. V noci som sa zobudila a porozhliadla sa po izbe za barovým pultom som videla stáť postavu. Radšej som zavrela oči a tvárila sa že spím. Ráno inam do izby prišla vedúca a hneď na nás začala kričať prečo sme rozbili šálky ktoré tam boli povesené. Pozerali sme sa na ňu že mi nič a ja si spomenula na tu postavu. Keď som to povedala ostatným tiež sa zľakli. Štvrtu noc nám po izbe lietala múra a keď som išla zobudiť kamaráta spal ako zabití. Keď som išla naspäť do chatky počula som desiví smiech. Rýchlo som vbehla do chatky zaliezla do postele. Ráno keď sme sa zobudili nikomu nič som nepovedala a tvárila sa že nič sa nedeje. 5 noc sme si mysleli že kamarát hľadá záchod ale keď nám prišiel zaklopať že sa niečo deje v stajny vedeli sme že nehľadal záchod. Išli sme snim pri stajňu a pozreli sme sa dnu. Zadná železná brána sa začala hýbať a na boku sme videli postavu rýchlo sme s jakotom utiekli za vedúcimi ktorý sa išli pozriem do stajne. Potom nás rozohnali do postelí stim že tam nič není. Druhý deň sme sa dohodli že skovame 1 pohárik. Každý znáša dával hliadku ale nikto to nevydržal a nakoniec som zaspala ako posledná. Ráno keď sme sa zobudili našli sme pohárik aj s hračkami stredy arény. Všetci sme sa vydesili. Ale upokojoval nás fakt že sme z toho tábora ten deň odišli domov.